CloudyaH

Narodená v tirolskej metropole Innsbrooklyn, hlavnom meste Álp, od škôlkarského veku vyrastala v Wildermiemingu, malej, ospalej dedinke, medzi kravskými zvoncami, nemeckými turistami a natáčaním televíznych seriálov Bergdoktor. Hudbu som objavila, keď som bola sotva meter vysoká… ako dieťa v hudobnej škole som dostala hodiny gitary, huslí, klavíra a spevu, potom som študovala inštrumentálnu hudobnú pedagogiku na Mozarteu v Innsbrucku.

Počas štúdia som založila svoju prvú kapelu a začala písať vlastné piesne. Moje vzdelanie bolo dosť klasické a hoci mám veľa klasickej hudby veľmi rada, v klasike som sa pre svoj vlastný hudobný prejav asi nikdy necítila 100% dobre. Popová hudba bola vtedy na univerzite ešte trochu exotická, takže mi chvíľu trvalo, kým som zistila, čo vlastne chcem. Po workshope písania piesní vo Viedni však bolo jasné – toto chcem robiť.

V roku 2011 som sa teda vydala do veľkého sveta, z Tirolska do Anglicka, aby som študovala na British Academy of New Music a University of Westminster (titul „popular musician“ a BA „commercial music“). Samotné štúdium bolo spätne len obmedzene užitočné, ale čas v Londýne o to viac – na večeroch open mic som získala prvé skúsenosti s vystupovaním, spoznala som mnoho skvelých hudobníkov a potom som hrala aj v niekoľkých kapelách.

On a slightly surprising side note: Moje husle sa vlastne dostali do Londýna len preto, že sa zmestili do príručnej batožiny (nová gitara bola potom v Denmark Street, londýnskom Tin Pan Alley/hudobnom centre, mojou prvou investíciou do mojej kariéry písania piesní), ale v skutočnosti som predpokladala, že ich už nebudem naozaj potrebovať. Vo všetkých kapelách, s ktorými som potom hrala v Londýne, sa však husle zrazu stali mojím najžiadanejším majetkom.

Po približne 150 vystúpeniach v Londýne za 4 roky a prvých nahrávkach, zatiaľ čo som pracovala ako čašníčka, mi – úprimne povedané – jednoducho došli peniaze. Na rozdiel od kapiel z federálnych štátov, ktoré možno prichádzajú do Viedne s veľkými snami a nádejami, moje rozhodnutie presťahovať sa do Viedne bolo skôr zúfalým činom – ktorý sa však ukázal ako skutočné požehnanie.

Už v prvom mesiaci vo Viedni som spoznala celú sieť hudobníkov a „likeminded people“, ktorí sa mesačne stretávali, aby sa navzájom podporovali, zdieľali kontakty, písali piesne a zrazu bolo jasné, že „making a living through music“ je skutočná, hmatateľná možnosť.

V posledných rokoch som teda bola aktívna s niekoľkými kapelami, koncertovala som v Rakúsku, Chorvátsku, Luxembursku, Nemecku a Českej republike, hrala som na husle na albumoch spriaznených hudobníkov a postupne som si vytvorila niekoľko pilierov ako hudobníčka.

Začiatkom roka 2020 nastal čas, nazbierala som dostatok kontaktov a rezervovala koncerty, aby som sa oficiálne odvážila urobiť krok k samostatnej zárobkovej činnosti. A o dva mesiace neskôr prišiel prvý lockdown. Čo to znamená, asi nemusím vysvetľovať.

Od svojho príchodu do Viedne je Claudia Heidegger hudobne aktívna hneď v niekoľkých ohľadoch: úspešne buduje sólovú kariéru, je vyhľadávanou sprievodnou hudobníčkou, je členkou kapely Shanea Ó Fearghaila „The Host“ a intenzívne pracuje na niekoľkých duových projektoch so spriaznenými hudobníkmi.
Na jej sólových koncertoch to nie je hlučné, pretože jej piesne treba počúvať. Vezme gitaru do ruky, zatvorí oči, takmer sa dotkne mikrofónu a začne spievať, ticho, ale intenzívne, sprevádzaná vynikajúcim fingerpickingom. Jej piesne vedú hlboko do jej vnútra, kde sa stretávajú strachy, sny a túžby, kde potreba zmeny bojuje proti ilúzii bezpečia a kde neplatia žiadne výhovorky, pokiaľ ide o prevzatie zodpovednosti.